Culter Grimgarden

Culter Grimgarden. Tak si dnes hovorím.
Začal svoj príbeh zhrbený nemŕtvy sediaci v starej chatrči v Tirisfalských mokradiach, ktorá síce zvonku vyzerala že sa rozpadá, ale pri pohľade dovnútra je jasné, že je takto udržiavaná zámerne.  

Alchymistické vybavenie a byliny visiace z trámov, v úhľadných trsoch, by inak dlho vo vlhkosti lesa a pravidelných dažďoch nevydržali. Takto upravená dokázala slúžiť ako provizórne laboratórium ale bola dosť nenápadná aby nepritiahla zbytočnú pozornosť. Jej vlastník bol na tom podobne... aspoň čo sa vonkajšieho vzhľadu týka.
Mal na sebe staré kožené topánky a ľahkú nevýraznú koženú zbroj. Rukavice mu skrývali hnijúce prsty len do polovice čo mu ale zachovávalo obratnosť pri miešaní, čohokoľvek nechutného čo mal práve v kotli pred sebou. Lúpajúc chirurgickým skalpelom strúčik cesnaku pokračoval vo svojom rozprávaní.

Moje staré meno už dávno upadlo do zabudnutia...teda nie žeby som bol niekto známy a chcel som aby to tak zostalo až do konca môjho života. A celkom to aj vyšlo ale nečakal som že ešte bude nejaké "potom".

Chrapľavo sa zachechtal vhadzujúc cesnačik do kotla.

Môj príbeh nebol nijak zvlášť zaujímavý. Vyrástol som v jednej z dedín neďaleko Tirisfalských mokradí v rodine miestnych liečiteľov. Vďaka tomu som sa od útleho veku venoval štúdiu rastlín a neskôr alchýmií. Hlavne, ale liečivým odvarom a tinktúram. Nikdy som nevyhľadával pozornosť... teda skôr som sa jej aktívne vyhýbal, čím som si prirodzene vytrénoval schopnosť byt videný len keď som to sám chcel.
A tak som mal dostatok času na čítanie všetkého čo sme mali pod strechou. Čoho samozrejme mimo mesto nebolo veľa ale predsa sa z času na čas našiel kúsok zaujímavej informácie o substanciách, ktoré sme rutinne pri práci nevyužívali a o ktorú som mal možnosť rozšíriť svoje znalosti trochu ďalej než boli len základne obklady. Pre mnohých by sa takéto samotárstvo alebo "podivínstvo" javilo ako problém a mojim rodičom to tiež určite neušlo. Ale mali príliš veľa práce na to aby podobným malichernostiam venovali pozornosť a svoju prácu som vždy spravil, takže to prehliadali. Paradoxne pri mojej dnešnej profesií byť nenápadný je výhoda. Alebo skôr nutnosť .

Môj praktický prístup a suchý humor spôsobili že som mal len pár priateľov, na ktorých bolo ešte menej času popri výrobe liekov a zbieraní rastlín, ktorých naopak nebolo nikdy dosť. Chorých k nám vozili aj z okolitých dedín a usadlostí a každý deň sa našla nejaká zlomená kosť alebo choré dieťa. Vo veku 15 rokov som mal za sebou snáď viac nechutných hnisajúcich zranení, krvácajúcich vredov a rozdrvených končatín než priemerný vojak. A z času na čas to bola pekná mäsiarčina hlavne keď niekto padol pod voz. Podobné veci sa ľahšie spracovávajú suchým humorom. najmä kým si človek vytrénuje silný žalúdok. Okolité lesy som poznal ako vlastnú dlaň pretože som tam bol takmer každý druhý deň. Väčšinou to bola však rutina alebo príprava a dorábanie zásob. A tak šiel deň za dnom stále rovnakým tempom, so stále rovnakými povinnosťami, stále tými istými ľuďmi. Keby ste zostali dostatočne ticho v našej útulnej (SMRADĽAVEJ) lekárni tak by ste zreteľne počuli ako mi praskajú nervy.

Zaškľabil sa nemŕtvy, opatrne drviac byliny v miske. Prihodil ich do kotla, oprášil si dlane a pokračoval .

Až som sa po 20 rovnakých rokoch rozhodol odísť venovať sa svojmu vlastnému výskumu a rozšíriť svoje vedomosti za hranice možností našej dedinky. Svoju rodinu som presvedčil že bude praktickejšie keď budem žiť v lesoch bližšie k zdroju rastlín, ktoré potrebujeme s prísľubom že ak by sa objavili problémy vrátim sa pomôcť prípadne prevezmem rodinné remeslo a naše sídlo veľkosti malej stajne, ktorá keby nebola nasiaknutá vôňou rastlín, zrejme by páchla ako márnica. Prirodzene som nemal zámer tento sľub splniť. Teda nie že by som nemal svoju rodinu rád ale práca mi šla hore krkom a rovnako aj zástup ľudí s ňou spojený. A tak som si za ušetrený kapitál nakúpil vybavenie a odišiel som do opustenej chatrče v lese. Bola to síce zrúcanina ale mal som tam pokoj a prístup ku všetkým surovinám ktoré som potreboval. To bol môj domov ďalších 5 rokov kým sa neobjavila pliaga. Strašná choroba...ešte strašnejší názov.
V každom prípade dosť na to aby ma vylákala zo samovoľného vyhnanstva. Myslel som si vtedy že to bude dobrá príležitosť využiť moje nové vedomosti, prípadne získať nejaké ďalšie. 

Hľadiac do ohňa si so zlovestným chrupnutím, založil ruky pod bradu. Tu a tam mu spod hnijúceho mäsa na prstoch už vykúkala kosť. Zadíval sa do fialovej hustej tekutiny v nádobe pred ním.

Nič čo som dovtedy videl ma nemohlo pripraviť na to čo sa dialo a to čo prišlo neskôr. Obyvatelia prakticky celej dediny sa nám rozpadali v rukách za živa. Žiadna nám známa medicína nielen že nefungovala ale ani len neutíšila bolesť umierajúcich. Výkriky živých boli zlé...kým neprišli výkriky mŕtvych.
Keď bolo jasné že toto miesto je stratené presvedčil som rodičov aby sme utiekli do mojej chatrče v lesoch. Síce boli najprv proti ale "našťastie" pohľad na hnijúcu armádu vyliezajúcu z hromadného hrobu za dedinou ich presvedčil celkom rýchlo.

Chrapľavo sa rozosmial až sa rozkašlal a vychrstol zo seba kus neznámeho tkaniva.

Do chatrče sme sa dostali ale hneď ráno sa u mňa začali prejavovať príznaky choroby. Nasledujúcich pár dní si kvôli delíriu takmer nepamätám iba viem, že mojich rodičov nejakým zázrakom choroba obišla. Už sa asi nikdy nedozviem čo ich viedlo k tomu aby zostali v tej chatrči aj po mojej smrti. Možno strach odísť do lesa kde sa môžu potulovať nemŕtvi alebo ich puto ku mne... v každom prípade ich nečinnosť ich vyšla rovnako veľa ako by ich stálo zostať v dedine.
Pliaga u mňa prebehla rovnako ako u ostatných, čo znamená že do troch dní som bol znovu na nohách. Pamätám si ako som ich zabíjal. A to je jediná jasná spomienka z tých čias.

Prihodil poleno do ohňa a na chvíľu sa doňho s prižmúrenými očami zadíval akoby v plameňoch hľadal dávno stratené spomienky. Pokrútil hlavou a pokračoval.

Teda, nie že by som kvôli tomu dnes mával nočné mory... ale to možno preto že nespím vôbec.

Poškriabal sa na odhalenej lebke.

Sentimentalita nepatrí do radov Opustených. Tak alebo onak s mŕtvymi tu nežijeme!

Zazubil sa a výbuch smiechu podčiarkol iróniu, ktorou bol fakt, že človek ktorý túto múdrosť vymyslel asi nepočítal s tým že raz budú mŕtvi nielen chodiť po svete spolu so živými ale budú sa ešte aj smiať na vlastných vtipoch.

Potom čo sme sa dostali spod nadvlády kráľa lichov, som sa prirodzene pridal k armáde temnej pani. Aj keď armáda je silné slovo vzhľadom k tomu, že za živa väčšina z nás vojnu ani poriadne nevidela a to čo z nás bolo po smrti nevyžadovalo žiadny formálny tréning. Pridať sa pripadalo všetkým z nás prirodzené. Ale hlavne sme tak dostali šancu zase žiť aspoň tieň našej predchádzajúcej existencie, prípadne šancu na pomstu a boli sme vďačný za tieto možnosti. Okrem toho som nikde nevidel lepšie vybavené laboratóriá ako v Undercity! A tí golemovia z mäsa...! Samozrejme že som sa hneď pridal! To som samozrejme nevedel kam naša práca povedie. Incident pri Wrathgate všetko zmenil. Môj ciel nikdy nebol pomôcť priviesť na svet ďalšiu pliagu. Počas Varimathrasovho prevratu som takmer nevyviazol ale to radšej znovu skapem ako by som mal pracovať pre nejakého špinavého démona. Doteraz nechápem ako tomu mohla Sylvanas veriť...alebo skôr veriť že to má pod kontrolou. Nech je ako chce, začal som pochybovať o jej úsudku a všetko čo pokračovalo, moju lojalitu nahlodávalo ďalej.

A tak som zasa odišiel presne ako predtým z rodnej dediny. Vrátil som sa do chatrče kde ešte stále ležali telá mojich rodičov. Alebo skôr to čo z nich zostalo. Pochoval som ich v záhrade za chatrčou kde som v minulosti pestoval liečivé byliny. Myslím že som im bol dlžný aspoň toľko. To čo tam rastie teraz je jedovaté do posledného stebla trávy. Čo mi dokonale vyhovuje vzhľadom k experimentom ktoré robím dnes. Keby som podobným veciam veril povedal by som že prahnú po spravodlivosti a ich nenávisť a túžba po pomste takto prerastá na povrch. Či to tak je alebo nie, dám im určite príležitosť a popri tom možno pridám aj kvapku svojej pomsty.

Uškrnul sa cez žlté zbytky zubov a opatrne nabral misku odvaru z kotla.

Nemienim sa však pomstou nechať pohltiť ako Sylvanas. Ani túžbou po moci, ani hnevom a smútkom ako iný môjho druhu, pokračoval v rozprávaní rozhadzujúc rukami. Tento život je príležitosť...nikdy by som nemal takto široké možnosti ako živý človek. A toto telo má isté výhody aj keď sa pomaly rozpadá. Okrem toho chcem vidieť čo sa stane ďalej.

Prešiel na opačnú stranu miestnosti a sklonil sa ku dvom klietkam. V ľavej živý potkan leží v chuchvalci trávy zatiaľ čo v pravej si nemŕtvy potkan čistí labku až kým mu neostala v zuboch. Z nejakého dôvodu malo toto zviera rovnaké inštinkty ako zaživa i keď mu niektoré z nich už dnes neboli veľmi k úžitku.

Patetické. Bavím sa s domácimi zvieratami.

Pokrútil hlavou a hneď na to prudko ukázal prstom na klietky.

O tom už ale vy nikomu nepoviete! Vybuchol do diabolského smiechu a nalial fialovú tekutinu do misiek pred klietkami.

Živý potkan pribehol k miske a hltavo sa napil tekutiny, zatiaľ čo nemŕtvy pustil svoju nohu z úst, pomaly pokryvkáva k miske, preskúma obsah a opatrne preglgne pár dúškov.

Oboch zachvátil kŕč a zatiaľ čo živý potkan umiera a jeho telo sa rozpadá na prach vo fialovej hmle, nemŕtvy vstane, pričuchne k miske a ohrnie polovicou ňufáku ktorá mu zostala na rozpadajúcej sa hlave.

Hmm... čiastočný úspech.

Skonštatuje Culter, vyťahuje potkana z klietky, berie mu nohu z úst a upevní ju späť do kĺbu. Vytiahne kúsok sušeného, mierne plesnivého mäsa a podáva ho potkanovi, ktorý ho najprv nedôverčivo preskúma ale hneď nato schmatne a prehltne. Mäso síce prepadne na zem cez jeho takmer neexistujúci hrudný kôš ale potkan vyzerá spokojne, ako sa len na mŕtvolu dá.

A možno to bol predsa úspech.

Otáča a prezerá si zviera zo všetkých strán.

Dám ti meno!

Zahľadí sa na, z polovice, rozpadnutý ňufák.

"Polňufec!"

Otvára dlaň načo hlodavec pískne, prelieza po ruke a spokojne sa usalaší na pleci.

Čaká nás ešte veľa práce.

Prikývne sám pre seba Culter a naberie niekoľko fľaštičiek tekutiny z kotla.

Myslím že sme tu boli už príliš dlho. Aj tak by sme tu nemali pokoj večne a bolo by zlé keby nás tu svet prepadol nepripravených. Správny zlodej by sa nemal dať prepadnúť od chrbta...alebo skôr by to mal byť on kto za tým chrbtom je.

S touto myšlienkou vzal svoje vybavenie, zadupal oheň a odišiel cez polorozpadnuté dvere, ktoré sa za ním so škripotom zabuchli.