Illidari Solistax

 Solistax Dreadreaver bol kombináciou oboch. Démona a krvavého elfa. Či mal to najlepšie z oboch ťažko povedať. Čo dobré môžete mať z démona?
Vydať sa touto cestou znamenalo obetovať všetko, nerobiť žiadne kompromisy, celý život zasvätiť lovu Plamennej légie, a predovšetkým, zmieriť sa s večným zatratením. 

 Kým sa pridal k radom lovcov démonov Illidari žil pokojný a usporiadaný život. Alebo vlastne, kým neprišla do Silvermoonu Pohroma...
 Od malička sníval o tom, že sa pridá k armáde Quel'dorei, aby chránil domov, ktorý nám náš kráľ tak pracne vybudoval na severnom pobreží Východných kráľovstiev, v lesoch Eversong. Každý deň venoval tréningu, aby sa neskôr mohol pridať k výcviku a zasvätiť život službe kráľovi Anasterianovi. Poslednému kráľovi vysokých elfov...

 Bol som v poslednej fáze výcviku elitnej jednotky Spellbreakerov, malý krôčik od toho, aby som sa stal plnohodnotným vojakom svojho kráľa. Boli sme cvičení pre boj s magickými silami a ich rušenie. S našim oddielom sme boli niekoľko dní hlboko v lesoch, ďaleko od mesta, kde sme absolvovali posledné skúšky prelomenia magickej obrany územia.

 Konečne sme sa vracali domov, domov, kde nás mali privítať ako nových ochrancov kráľovstva. Nič také sa však nestalo... Nečakalo nás žiadne vrúcne privítanie našich hrdých rodín. Mnohých z nás už nečakal nikto. Iba bolesť a utrpenie. Prišli sme o všetko, o naše rodiny, domovy. Slnečná studňa bola zničená a aj väčšina Silvermoonu bola zrovnaná so zemou. Všade boli ruiny, krv, bezvládne telá a ťaživé ticho, ktoré tu a tam narúšal plač. Prišli sme o všetko... Bál som sa ísť pozrieť k domu mojej rodiny, vedel som, že tam to vyzerať lepšie nebude. No, do poslednej chvíle som dúfal, že ich nájdem. Že keď dobehnem k ruinám nášho domu, že tam niekde budú. Budú schovaní, vystrašení, ale v poriadku.
Oboch rodičov som našiel pod kamením, ktoré kedysi bolo mojim domovom. Boli mŕtvi, na tvárach ešte mali zdesené výrazy. Po mojom bratovi ostala len veľká krvavá škvrna. Jeho telo sa nikdy nenašlo.

 Zúfalstvo, ktoré ma vtedy zachvátilo bolo neznesiteľné. Čo nás teraz čaká? Keby som tu tak počas útoku mohol byť, mohol som ich ochrániť. Ale naozaj? Ochránil by som ich? Pravdepodobne by som tam teraz ležal s nimi, pod tým kamením... Až časom som sa dozvedel, aké hrôzy si počas vyčíňania princa Arthasa prežili, tí ktorí boli počas útoku v meste. No, aký význam má život, v ktorom som stratil úplne všetko? Svoju rodinu som nemohol ani pochovať, tak ako by sa patrilo. Všetky telá sme museli spáliť, aby sme zabránili ich prípadnému využitiu Pohromou. Boli ňou nasiaknutí. Nasiaknutí tým, čo skazilo aj zem, po ktorej sa Pohroma prehnala. Pamiatkou nám ostala Mŕtva jazva v krajine.  

 Čo mi zostávalo? Aký mám teraz vôbec dôvod žiť? Slepo som nasledoval príkazy, ktoré sme dostávali. Množstvo práce nás zamestnávalo natoľko, že na žiaľ nebol čas. To som ešte nevedel, že ak ich neoplačem teraz, už ich neoplačem nikdy...

 Nepremýšľal som nad tým, čo odo mňa chcú, urobil som všetko, bez rozmyslu. Bojoval som s plným nasadením v Lordaerone proti Pohrome, po boku nášho princa a po boku Novej Aliancie, ktorá nás neskôr tak špinavo zradila... Bojoval som s plným nasadením na Outlande, kde sme sa spojili s Lordom Illidanom a spoločnými silami sme dobili Čierny Chrám. Sem sme sa utiahli aj po tom, keď Arthas vážne zranil Illidana. Tu sme začali opevňovať a pracovať na obrane proti Kil'jaedenovi. Dlhé týždne sa prelínali na mesiace a tie zase na roky. Ani som si neuvedomil, že už nepočúvam nášho princa Kaela, ale samotného Illidana. Nemal som dôvod sa nad tým zamýšľať, chcel som iba pomstu voči Pohrome a celej Plamennej légii.  

 Zrazu som sa učil rôzne bojové techniky, ako stopovať známky Felu, identifikovať mieru korupcie a ako útočiť na rôzne druhy démonov. A tu sa začal môj výcvik do radov Illidari...

 V časoch, keď sa vesmír len formoval sa tie najchaotickejšie energie, uvoľnené stretom medzi Svetlom a Prázdnotou spájali do astrálnej dimenzie zvanej Spletité Podsvetie. Svetlo aj Prázdnota tu spolu krvácali, na hraniciach tejto ríše a uvádzali ju do večného chaosu. A kým sa formoval prvý život zo Svetla, formoval sa nový život aj tu. Život závislý od vlastnej neutíchajúcej nenávisti a zloby, lačný po skaze všetkého života vo vesmíre. Prví démoni, ktorí sa zrodili ako dôsledok stretu Svetla a Prázdnoty na hraniciach Spletitého Podsvetia. Už od počiatku nadobúdali rôzne podoby a niektorí sa naučili ovládať ničivú moc Felu. Týmto démonom sa podarilo predriapať až do fyzického sveta, kde rozsievali skazu jednému svetu za druhým a terorizovali celé civilizácie smrteľníkov.

 Jedným z takýchto démonov bol aj Garak'dok, rasy Mo'arg. Silný a prefíkaný Felguard. Jeho meno sa nám vyjavilo spolu s Majstrom pri jednom z našich prípravných rituálov. A teraz bolo vyryté na čepeli mojej rituálnej dýky. S týmto démonom bol môj osud navždy prepojený. Vstúpil som do vyvolávacieho kruhu a Majster začal odriekať zaklínadlá na privolanie démona. Najprv som len videl, ako sa na jednom mieste v kruhu zvláštne vlní vzduch, ako keď je veľmi horúco. Vtom niečo zapraskalo a vzduch sa začal krútiť a zhmotňovať. Objavilo sa niečo, ako portál. A z neho vystúpil on, Garak'dok.

 Stál som tam sám proti vysokému, pokojnému démonovi. Mal červenú pokožku, bol o dve hlavy vyšší ako ja a spod rohatej prilby mu svietili len zelené oči, z ktorých mu sálala planúca mágia Felu a nenávisť. Pozeral sa priamo na mňa. Nebol tak hlúpy ako ostatní jeho druhu. Vyčkával. Okolo nás bola neviditeľná stena, ktorú som už nemohol prekročiť a z kruhu vyjsť. Už nebolo cesty späť. Pevne som stisol porisko veľkej sekery a rozbehol som sa oproti nemu, aby som zasadil prvý úder. Keď som dobehol až k nemu, neľudsky rýchlo na mňa zaútočil. Ukročil stranou, prikrčil sa, vytiahol svoj meč z pošvy a sekol ma cez chrbát. Zranenie pálilo, akoby som mal celý chrbát v jednom ohni. Týmto úderom ma mohol ľahko zabiť, ale bolo mi jasné, že sa so mnou iba hrá. Garak'dok s úsmevom znovu zaútočil rýchlym, ale ledabolým sledom úderov. Aj napriek tomu, že sa mi svojou sekerou podarilo každý úder vykryť, som musel pred démonom stále ustupovať dozadu, až kým som nenarazil na neviditeľnú stenu. Garak'dok po mne znovu sekol. Tentoraz cez hrudník. Mohol ma doraziť, ale namiesto toho o pár metrov podišiel a čakal, čo urobím. Zdvihol som sa zo zeme, znovu pevne stisol porisko veľkej sekery a pomaly vyrazil k nemu. Zaútočil som zhora a on môj útok zablokoval. Túto chybu som od neho očakával. Prudkým trhnutím sekerou som ho odzbrojil a rovnako prudkým výpadom ho udrel do hlavy. Garak'dok sa zapotácal a ja som ho sekol do ramena. Keď som znova zaútočil, tak spanikáril a pokúsil sa moju sekeru vykryť rukou. Zasekol som mu ju v lakti. Teraz to bol on, kto musel ustupovať pred útokmi. Striedal som rýchle a silné výpady, použil všetky finty, ktoré som poznal, ale démon bol prirýchly a ja som mu spôsobil iba niekoľko malých zranení. Už som bol unavený. Garak'dok to využil a pri jednom útoku mi chytil sekeru za porisko. Zatlačil na mňa celým telom a zvalil sa so mnou na zem. Inštinktívne som vytiahol dýku a pri páde ho bodol do brucha. Ležal som na chrbte a očakával posledný úder. Ten ale neprichádzal, s ťažkosťami som sa prevalil na brucho a zdvihol na nohy.

 Garak'dok ležal na zemi. Nehýbal sa, ale ešte žil. Našťastie. Nemohol som ho zabiť v súboji, ale oslabiť. Aby dodýchal presne v ten správny moment. Aby sa nezhmotnil nanovo v Spletitom podsvetí. Aby som mohol prijať jeho moc. Bol už slabý a nevládny. Ale aj ja som už bol na pokraji síl. Teraz prišiel ten správny čas. Zdvihol som ostrý nôž a rozrezal mu hruď, vytrhol som mu z nej ešte bijúce srdce a plný adrenalínu a zbavený akéhokoľvek zdravého úsudku som sa doň zahryzol. Tvár mi potriesnila horúca krv. Nemala typickú železitú chuť, ale bola akási kyslá a veľmi to pálilo. Ústa, hrdlo aj telo potriesnené krvou démona som mal v jednom ohni. Hltal som rýchlo, aby sa mi nevrátil zdravý rozum, a aby som vôbec bol schopný dokončiť rituál. Bolo to nevýslovne odporné a chcelo sa mi vracať. Už od prvého hltu som cítil, že sa so mnou niečo deje. Keď som skončil, odniekiaľ sa ozvalo, "...napi sa jeho krvi..." Automaticky som sa sklonil k telu démona a začal hltavo piť jeho krv. Ak som si pred tým myslel, že to už horšie byť nemôže, veľmi som sa mýlil. Svaly ma neopísateľne pálili, celé telo akoby sa mi trhalo na kúsky, takúto bolesť som za celý život nezažil. Bol som v agónii... V hlave som počul hlasy. Počul som smiech, počul som smiech Garak'doka, no nie toho, ktorého schránka teraz predo mnou ležala nevládne na zemi. Počul som ho priamo vo svojom vnútri. Šepkal mi, šepkal mi slová, po ktorých by mi za normálnych okolností behal mráz po chrbte. "Teraz sme už navždy spojení v jedno... Zahodil si všetko, čomu si doteraz veril..." Začala sa bitva o moje vlastné telo.

 Prebral som sa o pár dní... Keď som sa trochu spamätal, uvedomil som si, že je všetko inak. Cítil som sa inak, cítil som Garak'dokovu prítomnosť vo svojom tele, vo svojej mysli a svet som sčasti vnímal jeho očami. Kým som bol v bezvedomí, mal som otrasné nočné mory. Znovu som stál v uliciach Silvermoonu, kde som našiel ruiny nášho domu a mŕtve telá svojich rodičov. Aj po takej dobe ma to ranilo rovnako ako v ten deň. Znovu som počul ten smiech v hlave. Garak'dok bol spokojný. Tvoja bezmocnosť, smútok a spaľujúci hnev ma živia. Hahahaha...Ďalšia vidina. Takže to neboli len nočné mory, videl som to aj v bdelom stave. Iné svety, podobné aj nepodobné tomu nášmu. Iné vesmíry. Všetky umierali v pazúroch démonickej Légie. Boli tam desiatky tisíc mŕtvych. Neopísateľný horor, vidiny, ktoré spôsobovali muky. No niekde v kútiku duše som vedel, že to nie sú iba vidiny. Garak'dok mi ukazoval čoho všetkého je Légia schopná a kam až dokáže zájsť. Démon sa priživoval na mojej mysli, spomienkach a pocitoch... Znovu som stratil vedomie.

 Keď som sa prebral tentokrát, uvedomil som si konečne, že už nie som vonku v aréne, kde sa odohral môj súboj s Felguardom. Neuveriteľne to tu páchlo po zvratkoch, výkaloch, krvi a hnijúcich ranách. Všade bola tma a počuť nezmyselné bľabotanie, výkriky a stonanie ľudí neznesiteľnou bolesťou a hnevom. Aj ja som to cítil. Muky a teraz už aj šialenú nenávisť voči všetkému. Chcel som zabíjať. Ale nemal som silu sa vôbec pohnúť. Celé telo som mal stále v jednom ohni a v hlave neustále počul hlas démona, ktorého srdce som pred tým počas rituálu zjedol. Čo sa to so mnou stalo? Nemal som byť mocnejší? Namiesto toho som tam len nevládne ležal a nechával démona požierať moju myseľ, aj telo. V tom som ucítil menší, zrejme ženský, no silný pár rúk, ako ma začal umývať špongiou. Keď skončila, zdvihla ma na nohy a niekam odviedla.

 Cítil som, že ležím na nejakej zatuchnutej handre. Bol som zrejme späť v Čiernom chráme. Konečne som našiel silu otvoriť oči. Miestnosť osvetľoval oheň a bolo tu teplejšie. Začal som si obzerať vlastné ruky, zdalo sa, akoby patrili niekomu inému. Boli akési väčšie a vyzerali o dosť silnejšie ako pred tým. Aj moja pokožka zmenila farbu. Zvláštne. Na konci prstov som mal teraz pazúry. Stal sa zo mňa démon...
 Až po chvíli som si uvedomil, že nie som sám. Keď som zdvihol pohľad, videl som blond lovkyňu démonov, ktorú som postrehol už pred rituálom, tu, v Čiernom chráme. Myslím, že sa volala Sarnath. Keď si všimla, že som konečne otvoril oči, prišla ku mne.

"Konečne. Vstaň a prejdi vedľa, tam si ľahni na stôl," povedala vecne.
"Prečo?!" spýtal som sa agresívne, pri čom som pocítil náhlu, nevysvetliteľnú potrebu ju napadnúť. Skočil som po nej, chcel som ju zabiť. Po toľkých dňoch v bezvedomí som ale mal otupené zmysly, takže jej stačil jeden dobre mierený pohyb a uzemnila ma k zemi.
"Presne pre toto," precedila cez zuby, "dostaneš svoje prvé tetovania, aby si toho hajzla v sebe dostal pod kontrolu... Sú to runy, ktoré Felu a démonovi, s ktorým teraz zdieľaš telo zabránia, aby nad tebou prevzal kontrolu." V hlave som počul odfŕknutie.
 Aj napriek tomu, že mala akousi lanovou látkou previazané oči, som jej v tvári videl nenávisť a opovrhnutie. Zdrapla ma za rameno, postavila na nohy a sotila smerom k dverám. Spadol som na podlahu, ale podarilo sa mi pozviechať a doplaziť sa do vedľajšej miestnosti, kde nebolo nič, iba stôl, z ktorého viseli kožené remene. Sarnath vošla tesne za mnou a znovu ma posotila smerom ku stolu. Vyliezol som naň a začala mi uväzovať tie popruhy okolo rúk a nôh.
 Keď si všimla môj zdesený a nechápavý pohľad, iba mi s úškrnom zašepkala, "toto bude bolieť..." a zasmiala sa.
 Niekam odišla a po krátkej chvíľke sa vrátila s niečím v rukách.
"Teraz vydrž," opäť sa vrátila k vecnému tónu. Garak'dokovi sa to celé nepáčilo. Hlas v mojej hlave celú dobu neustával.
"UŽ BUĎ TICHO!!" Zreval som nahlas. Sarnath ku mne otočila tvár a odfŕkla si.

 Niečo sa dotklo mojej kože na hrudi. Myslel som, že zošaliem od bolesti. Potláčal som výkriky a počul Garak'dokov ohlušujúci rev v mojej hlave. Bolo to snáď ešte neznesiteľnejšie ako bolesť, ktorú som pociťoval pri jedení démonovho srdca. Akoby ma niečím rezali po celom tele. Už som to nevydržal a reval nahlas. Asi som sa aj trhal z popruhov, pretože ma zrazu ďalší pár silných rúk pritláčal ku stolu. Garak'dokov rev postupne utíchal a utíchala aj moja sila brániť sa. Zrazu to celé náhle skončilo. Bol som úplne vyčerpaný. Sarnath nado mnou stála a dokonca sa mi zdalo, akoby na mňa hľadela s ľútosťou.
"Ako sa cítiš?"
"Ako zbitý pes..." odpovedal som jej chrapľavo.
"To prejde," povedala znovu stroho, "časom sa naučíš tetovať sám..."
"Toto si spôsobovať sám? O tom dosť pochybujem," na to mi však už neodpovedala.
 Chvíľu som ju zo stola pozoroval a zamýšľal sa nad tým, či to prežívala rovnako. Mnohí rituály ani neprežili, páchali samovraždy alebo sa pri nich úplne zbláznili a pociťovali nevýslovnú nenávisť voči všetkému. Niektorí si vytrhli očné buľvy z jamiek, niektorí si zošili pery, aj očné viečka, aby potlačili, čo videli a vedeli.. Po tom, všetkom, po tých odporných vidinách, sa ani niet čo čudovať.
 Sarnath bola odmeraná a nevyzerala, že by chcela viesť nejaké rozhovory. No, bolo v nej niečo zvláštne. Až teraz som si uvedomil, že Garak'dokov hlas v mojej hlave je ticho. Po dlhej dobe som mal pocit, že znovu uvažujem sám za seba. Zrazu ma zo zamyslenia vyrušila Sarnath.
"Ešte dlho sa mi tu budeš váľať na stole?"
 Ani som si neuvedomil, že tam ešte ležím. Uprene na mňa hľadela a dávala mi čas na to, aby som sa pozviechal. Pokúsil som sa posadiť. Bol som celý roztrasený a nohy mal ako želatínu. Podišla ku mne a s netrpezlivým povzdychom mi pomohla postaviť sa.
"Nájdi si nejaké miesto na oddych, ale príliš nepočítaj s tým, že ťa budú šetriť. Ešte ťa čaká dlhá cesta."
"Čože?!"
Sarnath sa zasmiala, "čo si si myslel? Že týmto všetko skončilo? Týmto práve všetko len začína."
Chvíľku som na ňu nechápavo pozeral, "dobre, idem si radšej nájsť nejaké to miesto na trochu spánku..."
"To by si veru mal," povedala mi s trochu škodoradostným úsmevom.

 Keď som vyšiel z miestnosti, dvaja ďalší lovci ma bez slova schmatli pod pazuchami a odviedli po schodoch smerom dolu, do nejakých žalárov, kde ma strčili do malej zatuchnutej miestnosti s provizórnou posteľou a malým umývadlom. Vyzeralo to ako cela.
"Tu budeš do zajtra, odpočiň si. Potom začneš s ďalším výcvikom," povedal mi jeden z nich a zabuchol za sebou dvere. Bolo tu ticho, celkom upokojujúce ticho a stále mlčal aj Garak. Napriek tomu som jeho prítomnosť cítil. Bol akýsi slabý.
 Podišiel som k umývadlu, opláchol si tvár, pri čom som si pazúrom jemne škrabol líce. Jedna z vecí, na ktoré si budem musieť zvyknúť... Až teraz, ako som sa skláňal nad umývadlom som si uvedomil tiahu na svojej hlave. Nebolo tu zrkadlo, ale nahmatal som si na čele rohy. Z úst sa mi vydralo niečo medzi dlhým výdychom a povzdychom. Čo všetko sa ešte na mojom tele zmenilo? Nemal som vôbec chuť to zisťovať. Zvalil som sa na postel a zaspal.
Po niekoľkých hodinách som sa zobudil na to, ako niekto trieska na dvere.
"Vstávaj! Začína ti tréning."

 Drilovali sme techniky boja zblízka, ale aj rôzne techniky pri rôznych situáciach hromadných útokov, jeden na jedného, ale aj veľké skupiny. Poznali sme naspamäť jednotlivé druhy démonov, ich povahy aj spôsoby, tentokrát z prvej ruky, keďže pri rituálnom zjedení démonovho srdca sme na seba prevzali aj niektoré ich vlastnosti a vedomosti. Bol to zvláštny pocit. Keby mi pred pár rokmi niekto povedal, čo sa zo mňa stane, veril by som tomu len veľmi ťažko. A predsa som tu dnes stál, v tej malej miestnosti so strohým zariadením, ošetroval som si drobné rany z celodenného tréningu a zamýšľal sa nad životom. Bitky sa stali každodennou súčasťou môjho života, ale tak to bolo správne. Pomáhalo mi to aspoň sčasti uhasiť túžbu po krviprelievaní, ktorú pociťujem od kedy som prijal démona do svojho tela. Odo dňa svojho prvého tetovania som nabral na sile a užíval si konečne pokojnú a aspoň sčasti slobodnú myseľ.
Po niekoľkých dňoch sa aj Garak začal opäť trochu ozývať, ale stále bol dosť krotký.

 Keď som jedného dňa, po dlhej dobe, opäť videl Sarnath. rozprávala sa v Thalassiančine s nejakými dvoma ďalšími elfmi. Aj tentokrát mala na tvári jej typický nepreniknuteľný výraz, kedy som absolútne nevedel, čo si myslí. Zdalo sa, že má opäť za sebou jedno z tetovaní nových recruitov. Všimla si, že sa na ňu pozerám a mierne pohla obočím. Ukončila rozhovor a podišla ku mne.
"Tak čo? Ako to ide?" Spýtala sa ma.
"Už podstatne lepšie, ale zišlo by sa mi ešte trochu poumývať špongiou..."
Zdvihla obočie, "takto krátko po premene zväčša každého "apetít" aspoň na chvíľu prejde," povedala pobavene, pri čom som v hlave počul Garakov smiech. Keby vedela, čo ty máš v hlave...

 Niekoľko dní na to, Majster konečne uznal, že som dostatočne vycvičený na to, aby som sa stal oficiálnym členom Illidari. Lord Illidan nás vysielal na rôzne misie, kde sme sa rôznymi spôsobmi snažili sabotovať plány Plamennej Légie. Pri tej poslednej som bol so svojou jednotkou vyslaný do sveta Mardum, kde sme mali získať Sargerasov kľúč, s ktorým sa dalo cestovať do ostatných svetov. Naša posledná misia to bola preto, že keď sme sa s jeho pomocou vrátili na Outland, Čierny chrám bol dobytý, Illidan mŕtvy a Strážkyne jeho telo niekam prevážali. Bez váhania sme na nich zaútočili. Zo začiatku sme sa radmi Strážkyň presekávali až k Illidanovmu telu, ale ich vodkyňa, Maiev Shadowsong, proti nám obrátila našu démonickou silu. Oslabených nás potom Strážkyne všetkých pochytali a uväznili. Po nejakej dobe vo väzení som sa vzdal všetkej nádeje. Jediné, čo zostalo, bol môj hnev.

  Vo svojej cele som v priebehu času výnimočne započul, ako sa strážkyne rozprávajú o súčasnom dianí. O veľkej vlne nemŕtvych, návrate Čiernej dračej letky, objavenie nového kontinentu alebo o cestovaní v čase. Ničomu z toho som však nevenoval pozornosť. No jedna udalosť ma predsa len vytrhla z letargie. Niekto z väzenia ukradol Illidanove telo a počul som aj, že sa vrátil medzi živých. Neskôr som sa dopočul tiež o obrovskej invázii Plamennej légie a veľkej bitke o Broken Shore, v ktorej padol Vol´jin aj Varian Wrynn. A potom sa to stalo. Strážkyne niektorých z nás prepustili. Ja som bol prepustený až neskôr, keď Horda aj Aliancia prijali lovcov démonov do svojich radov. Znovu som bojoval v jednotkách Illidari, kým sme Plamennú Légiu nezatlačili k ústupu po tom, čo sa boje presunuli na svet Argus.  

Keď sme spoločnými silami porazili Sargerasa, tak som prvýkrát po mnohých rokoch ucítil pocit slobody a akejsi úľavy od bremena. Minulý život už akosi stratil na význame a ja som bol pripravený urobiť prvý krok k novému životu... Zrazu som mal toľko možností... Záležitostiam medzi Hordou a Alianciou som do teraz pozornosť nevenoval a v Silvermoone by ma s otvorenou náručou zrejme neprivítali. Zamieril som do Orgrimmaru, kde som zistil, že situácia medzi frakciami sa opäť vyostruje. Po celej tej dobe, ktorú som strávil medzi ostatnými lovcami démonov som sa akosi necítil byť súčasťou Hordy. V Orgrimmare panovala celkom pozdvihnutá nálada, tak som sa opýtal okoloidúcich, čo sa deje. Vysvitlo, že sa Horde podarilo oslobodiť Zandalarskú princeznú. Sylvanas sa pokúša Zandalarov získať na stranu Hordy a toto boli výborné správy. 

 Vyhľadal som pred hlavnou pevnosťou tabuľu s oznamami, či sa tam nenájde nejaká práca pre mňa. Oznamov tam bolo neúrekom, čo ma ale zaujalo nebola zrovna ponuka práce. Bol tu plagát, na ktorom stálo, že sa o dva týždne bude v Orgrimmarskej aréne Brawl'gar konať turnaj. Prihlásiť sa môže ktokoľvek. Organizovali to goblini a zapísať sa bolo treba u goblinky menom Boss Bazzelflange. Vybral som sa teda do zadnej časti Orgrimmaru, do Údolia cti, kde sa aréna nachádzala, aby som sa do tohto turnaju zapísal. Pocítil som akési vnútorné nadšenie, Garak'dok sa tešil na boj.
 Vošiel som dnu, kde som našiel malú čiernovlasú goblinku, ako stojí v hlúčiku ďalších goblinov, nemŕtvych, trollky a elfa. Dávala im organizačné pokyny k turnaju, hlúčik sa po chvíli rozostúpil a každý si išiel po svojom, zrejme si plniť svoje povinnosti. Goblinka zamierila k malému provizórnemu stolíku, kde mala narozkladaných kopec pergamenov a kasičku.
"Ty to tu vedieš?" spýtal som sa jej.
Zdvihla pohľad, aby sa mi pozrela do tváre, "uhm," povedala arogantne pri čom nevkusne prežúvala žuvačku.
Hodil som jej na stôl mešec s mincami, "chcem sa zapísať."
Goblinka si ma od hlavy po päty premerala, "nemusíš to prežiť."
"Toto riziko pokojne podstúpim."
 Uškrnula sa, pobavene odfŕkla nosom a podala mi dva pergameny. Na jednom z nich bola prihláška, ktorú bolo treba vyplniť, na druhom boli pravidlá súťaže aj boja. Posunula ku mne kalamár s atramentom a perom. Vyplnil som prihlášku, pergamen jej podal a zvrtol sa na päte. Do súťaže sa ubytujem v neďalekom hostinci, Wyverní chvost.
 Bolo to tu malé a trochu zaprášené, ale celkom útulné. Oproti cele, v ktorej som býval v Čiernom chráme to bola pozitívna zmena. Takmer celý interiér bol drevený, až na pár železných trámov, ktoré to tu celé držali pokope. Steny zdobili rôzne zbrane a štíty. Osvetlenie tvorilo len pár horiacich fakieľ a sviečky na nízkych stolíkoch po obvode miestnosti. Stoličky tu neboli, sedelo sa na zemi, na kožušinách a tkaných kobercoch s taureními motívmi. Za nízkym barom bol jeden trolský barman, za ním na stene boli celé police plné fľašiek rôznych tvarov, veľkostí a farieb. V strede miestnosti bola vystavaná pahreba, na ktorej orkská hostinská opekala kusy akéhosi mäsa. Po oboch stranách bolo schodisko, ktoré viedlo na druhé poschodie, kde všade viseli hojdacie siete na spanie. Súkromie tu nebolo takmer žiadne, ale nebol to hlavný hostinec Orgrimmaru a hostí tu bolo naozaj málo, takže tu bol pokoj. Keďže na nás, Illidari, ľudia pozerali cez prsty, tak to v spoločnosti bolo dosť ťažké, nikde som sa necítil vítaný, takže mi táto skromná spoločnosť vyhovovala.

 Väčšinu dní som trávil tréningom v neďalekých kasárňach, ktoré mali sprístupnené niektoré budovy pre verejnosť a účastníkov turnaju, na účely tréningu. Keď som sa potuloval ulicami Orgrimmaru, cítil som sa nesvoj, akoby na mňa všetci zazerali. Čím bližšie bolo k turnaju, tým viac ľudí prúdilo do Orgrimmaru, ulice boli plnšie a všade bola vrava. V jeden studený večer, večer pred turnajom, som sa usadil, pri svojom zvyčajnom stole v najtmavšom kúte hostinca, keď sa otvorili dvere a dnu zavial chladný vietor. Vošla zvláštna elfka a za ňou celá partia podivínov. Elfský rytier smrti, tauren a traja trolovia. Pri pohľade na trolov som prevrátil očami, ale niečím ma táto skupinka upútala. Vyzerali uvoľnene a veselo, nebolo medzi nimi cítiť žiadne napätie, aj keď to bola nezvyčajná kombinácia osôb. Smial sa dokonca aj ten nemŕtvy rytier. V živote som nevidel, rytiera smrti smiať sa. Pri tejto myšlienke mi prebehol mráz po chrbte. Garak zaryto mlčal, ale cítil som, že je napätý. Vedel, že sa chcem tej elfke prihovoriť skôr, ako som to vedel ja.
 Jeden z trolov, ten na pohľad mĺkvejší, si asi všimol, že na nich pozerám a niečo potichu povedal ostatným. Ďalší dvaja trolovia sa na mňa bez okolkov obzreli a aj taurenovi spadol pohľad mojim smerom. Elfka si povzdychla, prevrátila očami a pokrútila hlavou. Elf sa nad tým uškrnul, ale pozornosť mi nevenoval. Zrejme to nebolo prvýkrát, čo im nenápadnosť niekam ušla. Rozhovor pri ich stole pokračoval, ale elfka sa po krátkej chvíľke postavila a šla k baru. Objednala dve Mulgorské ohnivé vody a prišla k môjmu stolu. Jeden pohárik postavila predo mňa, sadla si a uprela na mňa skúmavý pohľad. Elf od ich stolu ju celý čas pozoroval, akoby na ňu dával pozor.
"Teba som tu ešte nevidela," povedala mi a neprestávala na mňa uprene hľadieť.
"Hmphffff..." vyšlo zo mňa, nebol som pripravený na to, že sa mi prihovorí.
"Som Sanchi, Sanchielle Duskseeker, zo Silvermoonu, chceš si k nám prisadnúť?" Usmiala sa a podala mi ruku.
"Solistax Dreadreaver," stisol som jej ruku a vstal. Predstavila ma zbytku partie a dali sme sa do reči. Nakoniec som s nimi strávil celý večer. To bolo prvýkrát, čo som sa s niekým bavil mimo Čierneho chrámu, bez toho, aby mal niekto voči mne predsudky. Bol to príjemný pocit. Keď večer pokročil, trolovia sa niekam vyparili, tauren sa pobral spať a elf, už mierne pripitý hral pri vedľajšom stole karty s nejakými orkami.
"Máš zvláštnu spoločnosť, Sanchi," povedal som jej, keď sme ostali sami pri stole.
Upodozrievavo na mňa pozrela, "áno, ale sú to kamaráti." Chápavo som jej prikývol a zamyslene sa zahľadel na svoj pohárik.
"Prečo si vlastne odišla zo Silvermoonu?" spýtal som sa jej po chvíľke.
Zamračila sa a mlčala.
"Nechcel som sa ťa dotknúť," povedal som, na čo na mňa pozrela a pokrútila hlavou.
"Ty si prečo odišiel zo Silvermoonu?" opýtala sa ma, akoby vedela odpoveď. Pozerala sa mi do očí a zovrela pery.
"Nemal som viac dôvod ostávať."
Prikývla, "tak vidíš," povedala potichu a na chvíľku sklonila hlavu. Mal som pocit, že niečo skrýva. Opäť zdvihla pohľad a pozrela na mňa, akoby mi vedela prečítať myšlienky. Na chvíľku som sa cítil nesvoj. Nejakú dobu sme tam len ticho sedeli.
"Niekedy je ale lepšie sa so svojimi démonmi skamarátiť, než pred nimi utekať..." povedala mi po chvíli, na moje veľké prekvapenie, zamyslene Sanchi. V hlave sa mi ozval smiech Garak'doka, tá elfka sa mi páči...
V tom dovnútra hostinca doslova vpadli traja opití a veľmi hluční trolovia. Boli to trolovia od nášho stola. Sanchi si zhlboka vzdychla a hodila na stôl pár mincí.
"Je čas ísť spať," povedala potichu a pobrala sa pozbierať trolov. Rapshider, to bolo meno elfského rytiera smrti, sa pri vedľajšom stole šiel popukať od smiechu.

 Na druhý deň, skoro ráno sme sa opäť zišli dolu pri raňajkách. Sanchi sa ma spýtala, či sa k nim nechcem pridať.
Pokrútil som hlavou, "nemôžem, dnes ma čakajú zápasy," povedal som jej mierne nevrlo a bez ďalšieho slova odišiel.
Pobral som sa do arény, kde už boli prví súťažiaci nastúpení. Znovu tu bola goblinka Bazzelflange, niekoľko orkských náborárov, goblinov, elfovia, aj trolovia, všetko personál arény. Bazzelflange už dávala organizačné pokyny ostatným, keď zbadala, že som prišiel. Len si ma premerala a rýchlo medzi zubami precedila, "postav sa tam, k ostatným súťažiacim." Kým skončila, prišli už všetci a začalo sa plniť aj hľadisko. Odviedli nás niekam preč. Bola to malá miestnosť, kde sme sa mohli pripravovať a čakať, kým na nás príde rad. Keď konečne zavolali mňa, mal som pocit, akoby prešla celá večnosť.

 Zápasy boli veľmi uspokojujúce. Ani som si to neuvedomil, ale po dlhej dobe som mal naozaj dobrú náladu. Pobiť pár súťažiacich mi veľmi prospelo. Konečne som zas mohol vybiť nahromadenú zlosť a aspoň trochu uspokojiť svoju neutíchajúcu démonickú chuť po pomste a krviprelievaní. V zápasoch som sa naozaj našiel a väčšinu aj vyhrával. V skutočnosti bolo len veľmi málo zápasníkov, ktorí sa nám s Garak'dokom mohli rovnať.
 Teda aspoň kým za mnou pred zápasom neprišiel jeden goblin. Bol pekne vypasený, oblečený v smokingu, gombíky na jeho veste mali čo robiť, aby sa nerozskočili a snáď úplne všade mu viseli zlaté ozdoby. V pätách mal dvoch orkských bojovníkov v plnej zbroji, ktorí vyzerali, že na mňa každým okamihom zaútočia. Bola s ním aj Bazzelflange, ktorá na mňa len ukázala, mierne sa uklonila a rýchlo odišla. Goblin bol dosť arogantný a ani sa nepredstavil. Namiesto toho mi ale vysvetlil, že moje zápasy sú príliš jednostranné a tým pádom aj nezárobkové. A preto mi dal ponuku, ktorá sa neodmieta.
Presne povedal, "buď tento zápas prehráš, alebo to bude tvoj posledný súboj v živote." Potom sa už len otočil a odišiel so svojimi gorilami v pätách. Garak sa v mojej hlave smial ako šialenec takmer celú minútu.
On si naozaj myslí, že by si sa len tak nechal zastrašiť? Povedal po tom, čo sa aspoň trochu upokojil. Pôjdeme mu ukázať, ako veľmi sa v nás mýlil, ale potom by si asi mal nájsť tu elfku...

(Sanchielle, Abrahamovic, Solistax)