3. Starý priateľ

 V Orgrimmare boli zrovna goblinie trhy, predávali tu svoje technológie a všade pred Aukciou bol hurhaj a tlačenica. Bolo takmer nemožné udržať partiu pokope a každý sme potrebovali kúpiť niečo iné. Dohodli sme sa teda, že sa rozdelíme a stretneme sa o dve hodiny pred ambasádou. 

 Potrebovala som dokúpiť nejaké prísady do elixírov, a tak som predierajúc sa davom, hľadala, čo mi chýbalo v zásobách. Cítila som sa v tej tlačenici nesvoja, preto som sa snažila odtiaľ vypadnúť čo najrýchlejšie. Po ceste som stretla aj pár elfov zo Silvermoonu, vďaka čomu mi myšlienky opäť ubehli smerom k domovu. Už dlhšie som na Silvermoon veľmi nemyslela. Začínala som pomaly cítiť, že teraz viac patrím k tej bande, s ktorou sa potulujem. Nie, že by som na Silvermoon zanevrela alebo zabudla, no takto to bolo také akési... správnejšie. Ľahšie. Vlastne, hlavný dôvod prečo som zo Silvermoonu odišla bol ten, že som tam už nedokázala myslieť na nič iné, len na tých, ktorých som stratila. Všetko mi ich tam pripomínalo. Tu som nadobúdala nové priateľstvá a tie staré, stratené, už tak neboleli... Nikdy na nich nezabudnem, no nemôžem ich oplakávať donekonečna. Pomaly som sa dávala dokopy. Po dlhšej dobe som bola chvíľu sama, bolo to fajn mať zas čas trochu pre seba.

 Zamyslená som sa ďalej predierala davom, ktorý trochu zredol, pretože som už bola na okraji trhov. Vtom som ho na sekundu zbadala, bokom oka. Ostala som prekvapene stáť. Potriasla som hlavou, nie, to nie je možné! Obzrela som sa tým smerom. Nebol tam. Jasné, veď... ani nemohol, bol... mŕtvy. To je určite tým, že som sa opäť príliš pohrúžila do myšlienok na priateľov a len sa mi to zdalo. Zase na mňa začala padať clivosť. Povzdychla som si a s pohľadom zapichnutým do zeme som teda pokračovala v ceste, nech to rýchlo vybavím a môžem sa zas pridať k ostatným.

 Do niekoho som narazila. Ach, mala by som si už na toto začať dávať pozor... Zdvihla som pohľad, že sa dotyčnému ospravedlním. Ostala som stáť s otvorenými ústami a očami dokorán. Srdce mi búšilo ako ešte nikdy. Cítila som ako sa mi roztriasli kolená aj ruky. V ústach mi úplne vyschlo. Stál predo mnou Elf s mŕtvolne bledou pokožkou, z očí mu sršal ľad. Rytier smrti. Chladne a otrávene na mňa zvrchu pozeral. Jeho tvár... Nie, to nie je možné... Akoby mi niekto rozbil srdce na márne kúsky 
 "Čo je?!"
 Zažmurkala som. "R-rap...?" zašepkala som neveriacky, potichu, roztraseným hlasom. Nepatrne pohol obočím, akoby som ho tým oslovením vyrušila. Cítila som ako sa mi oči zalievajú slzami, rýchlo som začala žmurkať, aby som ich potlačila. To predsa nie je možné... "Si to ty?" Hlas som mala stále slabý a roztasený. Elf sa zatváril nechápavo.
 "Rapshík..." zašepkala som a podvedome som k jeho tvári vystrela roztrasenú ruku, no uvedomila som si čo robím, tak som ju zase stiahla. Môj Rapshík. Stál predo mnou môj najlepší kamarát, už od útleho detstva. Nie, bože, musím mať halucinácie alebo čo. Bola som v šoku. Stále som naňho len civela. A on stále vyzeral, že nechápe. Začínal sa tváriť nahnevane. Niekto do mňa narazil a ja som mierne precitla.
 "Rapshider," oslovila som ho chrapľavo celým menom, stále som nedokázala rozprávať normálne. V hrdle som mala hrču, triasla som sa a stále som bojovala s plačom. Nikdy nikomu nedovolil volať ho Rapshík, iba mne. :) Na to oslovenie trochu zareagoval. Teraz na mňa pozeral skôr upodozrievavo, než nahnevane.
 "Rapshider," povedal potichu, zamyslene, skôr pre seba než mne. "Áno... tak ma volali v mojom minulom živote..." Na sekundu akoby sa zamyslel. Potom uprel pohľad znova na mňa. Opäť som k nemu vystrela ruku, mierne sa uhol. Ostala som tam stáť s rukou vystretou na polceste k jeho tvári.
 "To som ja. Sanchi," povedala som jemne. "Ty si ma nepamätáš?" Odhodlala som sa a dotkla sa jeho tváre. Tentokrát neuhol. Jemne som mu prešla prstami po líci. Bolo studené. Tak veľmi studené... Uprene na mňa hľadel. Zdal sa trochu prekvapený, že sa ho niekto odvážil (alebo opovážil?) dotknúť. No nijak zvlášť na to nereagoval. Vyzeral, že intenzívne rozmýšľa.
 "Sanchi...?" Jeho výraz trochu povolil a oči sa mu rozšírili. "Sanchi!" zvolal prekvapene.
 "Áno!" povedala som šťastne. No vtom som si to uvedomila. Opäť som ho pohladila po líci a podišla k nemu o pol kroku bližšie. Už mi neuhýbal. Iba na mňa prekvapene pozeral. Vyzeral, že mu to tak úplne ešte nedošlo, ale pomaly si spomínal.
 "Čo sa ti to stalo...?" prehovorila som znovu s roztraseným hlasom. Celého som si ho obzerala a opäť som cítila, že sa mi oči zalievajú slzami. Už som ich nedokázala potlačiť, rinuli sa mi po lícach ako potoky.

 Trochu ku mne sklonil hlavu, vždy bol odo mňa o dosť vyšší. Tiež podišiel o malý kúsok bližšie. Tváril sa zvláštne. Uhol mi pohľadom. Nedokázala som mu z tváre vyčítať žiadnu konkrétnu emóciu. Na zlomok sekundy trochu zovrel pery a opäť sa mi pozrel do očí. Znovu som precitla zo šoku a konečne som si to uvedomila. Stál predo mnou môj najlepší kamarát!! Elf, ktorý o mne kedysi vedel úplne všetko. Myslela som si, že je navždy stratený. Bol medzi tými, ktorí zmizli počas Arthasovho besnenia a ktorých telá sa nikdy nenašli.
 "Rapshík!" vyhŕkla som znovu. Zasmiala som sa, aj keď stále cez slzy. "Môj Rapshík!" Poskočila som, po tvári sa mi roztiahol široký úsmev a skočila som mu od radosti do náručia. Chytil ma. Silno som ho objala. Mierne zavrávoral, keďže môj "výpad" nečakal a tváril sa dosť prekvapene. Pozrel sa mi do očí a trochu sa usmial. Myslím, že od Rytiera Smrti to bolo to najviac, čo som mohla očakávať. Stále som ho obíjmala aj rukami, aj nohami, smiala sa a plakala mu do ramena. Bol studený, už to nebol ten Rap, ktorého som poznala predtým. Niekto si za mojim chrbtom odkašľal.
 "Ehm... No, zdá sa, že ty už máš nakúpené. Hah," povedal s rozpačitým smiechom Valdyr.
 Rýchlo som Rapa ešte stisla a zliezla z neho. "To je Rapshider, the Luckbringer," povedala som mu s hrdým, širokým úsmevom a pohľadom upreným na Rapa. Titul som mu vymyslela kedysi, veľmi, veľmi dávno, keď sme boli ešte malí. Pretože vždy všetko vyhrával. "Môj stratený najlepší kamarát." Fakt, že je vlastne nemŕtvy som úplne ignorovala.
 "Ja som Valdyr." Podával Rapovi ruku. Ten ju na chvíľu chytil. "Taký široký úsmev som u nej ešte nevidel," znovu sa uchechtol Valdyr. "No, zdá sa, že ste sa dlho nevideli a asi si máte čo povedať, tak vás nechám samých," povedal nám s úsmevom. " A nemeškaj." Žmurkol na mňa.

 Čas uplynul ani som nevedela ako. Nemala som ešte nič z toho, po čo som vlastne do Orgrimmaru prišla. No našla som niečo omnoho lepšie. Keď Valdyr odišiel, spýtala som sa Rapa, čo s ním vlastne teraz je, kde žije a čo robí. No na dlhé rozhovory nebol čas. Kým mi odpovedal, chytila som ho za ruku a viedla ho smerom k alchymistickej apotéke, aby mi to porozprával po ceste. Rýchlo som tam nakúpila, čo som potrebovala. Mala by som už ísť. Pred obchodom som zastavila a otočila som sa k Rapovi.

 "Rapshík..." Opäť mnou lomcovali emócie, tak sa mi hlas znovu trochu zlomil. "Ja už budem musieť ísť. Čo máš teraz v pláne?"
 "Ani asi nič konkrétne... " povedal zamyslene.
 "Poď s nami, prosím." Nástojila som. "Musíme toho veľa dobiehať. Zoznámim ťa s ostatnými. Je to fajn parta! A možno ťa konečne niekto porazí v kartách!" dodala som šibalsky. S úsmevom, aký vedel vyčarovať len on, na mňa pozrel. Okoloidúca goblinka si ho všimla a stratila vedomie. Vždy z neho všetky ženy odpadávali...

"Myslíš, že je to dobrý nápad?"
 "Určite. Toto stretnutie je to najlepšie, čo sa mi stalo za posledných niekoľko rokov!" Stále sa na mňa usmieval. Zdalo sa, že keď si už na mňa spomenul, je rád, že ma vidí. Mlčal.
 Chytila som ho za ruku a jemne ho potiahla. "Poď, prídeme neskoro."
 "To predsa nie je u teba nič nezvyčajné," odpovedal mi so smiechom.
 Zagánila som naňho. "Vôbec neviem o čom hovoríš..." Tvárila som sa nevinne.
 Zasmial sa. "Dobre teda, rád spoznám tvojich nových priateľov. Aj keď..." Ukázal na seba, aby poukázal na to, čo sa z neho stalo. "Nebudem im skôr prekážať? Nerád by som ti to s nimi pokazil." Narážal na predsudky, ktoré mali takmer všetci voči rytierom smrti.
 Vystrela som sa. "Kto má problém s tebou, má problém aj so mnou!"
 "A to nikto nechce..." Otvorene ma vysmial. Automaticky ma chytil okolo ramien, pritiahol si ma a dal mi pusu na líce, ako to robil vždy. Potom, akoby si uvedomil, čo urobil a pustil ma. Pousmiala som sa nad tým.
 "Poď," chytila som ho za ruku a viedla ho pred ambasádu. Tam som ho všetkým predstavila. Na niektorých bolo vidieť, že im Rytier Smrti prekáža, ale zdalo sa, že ich Valdyr upozornil, že ho možno privediem, takže sa to snažili prehliadnuť. Bola som za to vďačná. Nemohla som si pomôcť, stále som sa usmievala od ucha k uchu, občas sa mi ešte nahrnuli slzy do očí, ale už som to ustála. Vydali sme sa na cestu. Po nie veľmi dlhej chvíli sme s Rapom zaostali. Ostatní to veľkoryso nechali tak a nevšímali si nás. Nezastavili sa nám ústa, ani jednému. On mi rozprával o tom, ako odišiel bojovať proti Arthasovi do prvých línii a ja jemu o tom, čo sa dialo po Arthasovi. Priznala som sa mu, že som ho dávno oplakala, pretože som bola v tom, že to neprežil... A vlastne... Odmlčala som sa. Bolo mi do plaču. Samozrejme si to všimol a chytil ma na chvíľu za ruku. Nepovedal nič. Utrel mi slzy a pýtal sa ma na moje cesty po svete, aby zmenil tému. Utáborili sme sa niekde uprostred Barrens. Nemala som potuchy kde sme. Vôbec som nesledovala cestu. Usadili sme sa trochu bokom od ostatných. Prerozprávali sme takmer celú noc, až kým som mu nezaspala na ramene.
 Ráno sme pokračovali v ceste. Už sme sa od zvyšku partie neoddelili. Nikto sa už nepozastavoval nad tým, že je s nami nejaký Rytier Smrti. Prijali ho medzi seba, akoby bol s nami od začiatku. 

(Sanchi / korekcia textu - Lorac)