2. Trollí bratia

 Nejakú dobu sme už spolu putovali. Stále veselý tauren si pomaly získaval moju dôveru. Jeho spoločnosť bola prekvapivo prospešná. Niekoľkokrát sme narazili na rôzne skupinky zablúdených démonov, s ktorými by som mala sama problém.  

 Avšak dvaja sme ich kolili jedna radosť. Jeho dobrá nálada bola dosť nákazlivá a uvedomila som si, že od kedy cestujem s ním, menej myslím na domov a je mi trochu ľahšie. Po drancovaní Plamennej légie boli kraje Broken Isles poriadne spustošené. Ešte ani neboli očistené od všetkých démonov. Všade bolo ťaživé ticho, všetci ešte cítili napätie. Vládol tu strach a bieda. Sami sme mali občas problém zohnať niečo pod zub. Nepodarilo sa nám uloviť ani žiadnu zver v lesoch. Všetky zvieratá boli buď mŕtve, otrávené nečistou mágiou Felu, alebo niekam ušli pred démonmi.
 V jeden taký deň, keď nám už poriadne škvŕkalo v žalúdkoch a nemali sme sa ako dostať do nejakého hostinca, či krčmičky, sme dostali nápad na... no... ehm... na trochu neštandardné riešenie situácie. Boli sme zrovna vo Val'sharh, nie veľmi ďaleko od kukuričných polí Bradensbrooku. Museli sme byť riadne opatrní. Vedeli sme, že ľudia v dedine sú na tom veľmi zle. No my sme tiež boli už vyhladovaní a zúfalé časy si vyžadujú zúfalé opatrenia. Dohodli sme sa teda, že si pár kláskov kukurice uchmatneme. Nie veľa, len čo zaženieme trochu hlad, kým sa dostaneme niekam, kde sa budeme môcť najesť normálne.
 V neďalekých lesoch sme čakali, kým sa zotmie. Pomaly a opatrne sme sa zakrádali do polí, aby nás nikto nevidel. Podarilo sa nám prešmyknúť a začali sme trhať kukuričné šúľky, keď sme zrazu začuli veľký krik, neďaleko od nás a zbadali rozsvietené svetlo.
 "ZLODEJIIII! SÚ V POLI! KRADNÚ KUKURICUUU!"

 "Kto, do čerta, ste a čo tu robíte!?" vyhŕkli zo seba Valdyr, s menším trollom naraz.
 "Do toho vás nič!" odpovedali sme naraz ja a ten väčší troll. Opäť som sa vystrela, to isté urobil aj on. Chvíľku sme všetci štyria na seba upodozrievavo hľadeli.
 "Dobre." prehovoril Valdyr. "Ja som Valdyr a toto je Sanchi. Na cestách sme trochu vyhladli, tak sme sa zastavili na pár klasov kukurice u našich priateľov z Bradensbrooku."
 "Nepôsobili voči vám veľmi priateľsky, keď ste pred nimi utekali..." odvetil menší z trollov.
 "Vy ste tam asi tiež neboli zrovna na ohlásenej návšteve." zasyčala som ja.
 "Ach, toto nikam nevedie," prehovoril vyšší troll. "Ja som Zilfim a toto je môj mladší brat Zilfin. Sme druidi z klanu Darkspear." Stále som naňho skepticky hľadela. "Tiež sme na cestách vyhladli a potravy tu veľa nie je. Tak sme sa uchýlili k tomuto nešťastnému riešeniu," dopovedal troll.
 "Od kedy je elfom dobrá aj kradnutá kukurica!?" predniesol uštipačne menší z trollov a pritom na mňa otvorene zazeral. Nenávistne som naňho zagánila naspäť a už-už som sa mu chystala odpovedať, keď som to začula. Ostala som stáť s otvorenými ústami, ako som chcela niečo odvrknúť trollovi. Avšak...
 "Pst!" Nastalo ticho. Všetci sme počúvali. Tentokrát to postrehli aj ostatní. Ticho narušilo hlasné prasknutie vetvy a kroky neďaleko od nás. Akoby nás niekto pozoroval. Všetci sme tým smerom upreli zrak a napäto čakali. Valdyr sa rozkročil a veľmi pomaličky a potichu zovrel svoju sekeru, pripravený na útok. Ja som sa natiahla do tulca po šíp. Mladšiemu z trollov sa pomedzi prsty zaligotali drobné svetielka a okolo staršieho sa mierne dvihli rastliny a okolo pästí sa mu zjavili drobné lístočky. Z ničoho nič na nás, s nepríjemným a veľmi hlasným škrekom, vyskočil Felhound. Valdyr mu jedným prudkým pohybom, ešte v skoku, zoťal hlavu. No za ním sa vynorilo niekoľko ďalších beštií. Pár Felhoundov bolo len predvojom. Zrazu sme tam stáli obkľúčení celou svorkou Felstalkerov a Felhoundov. Hnusné démonie psy.

 Škriepky s trollmi zrazu neboli dôležité. Šlo nám o životy. Všetci štyria sme začali s démonmi bojovať. Pálila som jeden šíp za druhým, okolo trollov lietali svetlá rôznych tvarov a farieb - ich druidská mágia. Pár Felstalkerov sa zamotalo do koreňov stromov, ktoré okolo nich odrazu vyrástli, a navždy ich pohltila zem. Valdyr obratne švihal sekerou na všetky strany. Postrehla som, ako sa jeden z Felhoundov chystá zaútočiť na mladšieho trolla. Ten to však nevidel. Zrovna zneškodňoval nejakým kúzlom iného démona. Rýchlo som vzala ďalší šíp a vypálila som ho na útočiaceho Felhounda. Vtom sa troll otočil a na stotinu sekundy, s očami dokorán v prekvapení, hľadel do obrovskej rozďavenej tlamy démona. Ten v tom momente padol na zem mŕtvy, so šípom zabodnutým priamo v krku. Troll hodil rovnako prekvapený pohľad aj na mňa. Nevedno, či bol viac v šoku z toho, že si útočiaceho Felhounda nevšimol, alebo z toho, že mu život zachránila elfka. Videl to aj starší z bratov, no na žiadne zaváhania nebol čas. Ešte bolo okolo nás stále dosť veľa démonov.

 Trvalo hodnú chvíľu, kým sme ich všetkých pobili. Nakoniec sa však podarilo. Nikto z nás neutrpel žiadne vážne zranenie. Keď sme opäť lapali po dychu, Valdyr skonštatoval, že tu nie je veľmi bezpečne a musíme urýchlene odísť. Na to, aby sme sa mohli vydať na dlhšiu cestu sme však boli priveľmi vyčerpaní z hladu, nehovoriac o boji s démonmi. Zhodli sme sa teda na tom, že na teraz bude bezpečnejšie, keď prečkáme noc spolu.
 Našli sme si uprostred lesa čistinu, kde nebolo žiadnych známok po prítomnosti démonov. Aj vzduch tu bol príjemnejší. Voňal naozaj lesom a nie démonickou zatuchlinou, ako väčšina lesa v týchto časoch. Založili sme si malý ohník, na ktorý sme dali robiť kukuricu, ktorú sme pred tým všetci štyria nazbierali na poliach. Kým sa opekala, všetci sme mlčali. Opäť medzi nami vládlo napätie, no trochu iné než predtým.

 Valdyr si sadol na padnutý kmeň stromu a zahľadel sa do ohňa. Jediný vyzeral pokojne. Starší z trollov si sadol na trávu, odtrhol si jej steblo a dal si ho medzi zuby. Tiež hľadel do ohňa, no zamračene a chvíľkami hádzal pohľad aj na mňa. Pritom to steblo zamyslene premieľal v ústach, z jednej strany na druhú. Mladší z trollov na mňa bez okolkov znova gánil, spodnú peru mal mierne odutú a stále bol na nohách. Znechutene som prevrátila oči a začala si vyťahovať nejaké veci z batoha. Periférne som zazrela, ako párkrát otvoril ústa a znova ich zavrel. Akoby chcel niečo povedať. Nakoniec sa bez slova posadil do trávy kúsok od svojho brata.

 Kukurica sa medzitým opiekla. Mali sme jej naozaj dosť, výdatne sme sa najedli a ostalo ešte aj na ráno. Hodnú chvíľu sme všetci okolo ohňa len odfukovali. Napätie medzi nami sa, po dobrom jedle, mierne uvolnilo. Valdyr vstal a povedal nám, aby sme si urobili pohodlie, že si berie prvú stráž. Trollovia si vymenili pohľady. Mlčky si našli miesto, kam sa uložia, no mladší z trollov sa zastrájal ostať hore s Valdyrom. Očividne sme si nedôverovali. Ja som si našla miesto na súvislej pokrývke mäkkého machu kúsok od ohňa. Pripravila som si kožušiny, ktoré som mala so sebou. Vymenili sme si pohľad s Valdyrom, ktorý na mňa kývol hlavou, aby som si pokojne ľahla. Bola som už naozaj veľmi unavená. Starší z trollov sa tiež uvelebil. Mladší si našiel miesto pri strome, o ktorý sa oprel chrbtom, aby ostal sedieť a nezaspal. Starší troll si lahol a zavrel oči. Hodnú chvíľu sa len tváril, že spí, ale dával pozor, čo sa okolo neho deje. Po čase sa mu však dych prehĺbil a spomalil - zaspal. Ja som sa uložila na svoje miesto a v momente, ako som položila hlavu na kožušiny, som zaspala tiež.

 Po niekoľkých hodinách som sa zobudila. Bola ešte hlboká noc. Zilfim stále spal a zdalo sa, že aj jeho mladší brat Zilfin zaspal v sede. Uškrnula som sa nad tým. Oheň už len tlel, no aj napriek tomu som v jeho tlmenom svetle videla Valdyra, ako chystá trochu dreva. Nemohli sme nechať oheň úplne vyhasnúť. Zdalo sa, že si tiež trochu zdriemol. Vtom si všimol si, že som hore.
 "Spi," povedal mi.
 Zobudila som sa už až ráno, no neotvorila som oči hneď. Snívali sa mi zvláštne veci. Bol to mix udalostí zo včera s mojou nekonečnou fantáziou. Chvíľu som nad tým premýšľala, aby som si usporiadala myšlienky. Vybavil sa mi sen s čudnou elfkou, ktorú som však nikdy predtým nevidela. Mala som z toho sna veľmi zvláštny pocit. Snívalo sa mi aj o Silvermoone a o mojich priateľoch. Na chvíľku mi zovrelo srdce. Vtom som si uvedomila tichý rozhovor medzi Valdyrom a mladším trollom. Valdyr sa zdal byť príjemne prekvapený tým, koľko toho troll vedel o histórii a kultúre taurenov. Filozofovali spolu o histórii Hordy, jej rás a súčasnom dianí.

 Otvorila som oči. Starší z trollov tiež ešte ležal, s rukami založenými pod hlavou, no oči mal otvorené a mlčky pozoroval Valdyra s jeho mladším bratom. Opäť mal v ústach steblo trávy. V jeho pohľade bolo vidieť starostlivosť o mladšieho brata. Možno aj malý náznak strachu oňho. Nie však kvôli Valdyrovi. Posadila som sa. Ihneď si to všimol. No Valdyr s mladším z trollov boli tak pohrúžení do rozhovoru, že mi vôbec nevenovali pozornosť. Starší z bratov sa teda tiež posadil. Hľadel na mňa, už však nie napäto, len zamyslene. Vymotala som sa z kožušín a začala ich skladať do batoha. Konečne si ma všimli aj Valdyr s mladším trollom.
 "Sanchi! Dobré ráno," Prehovoril Valdyr. Na tvári mal úsmev a v ruke obitú plechovú šálku, z ktorej sa parilo. Všimol si, že na ňu pozerám. "Tuto Zilfin mal pri sebe ešte nejaké bylinky, tak sme k raňajkám uvarili trochu čaju, poď si dať."
 Pozrela som na trolla, ten mi pohľad opätoval, no bez výrazu. Aspoň na mňa už negánil. Zovrel trochu pery a nebadateľne kývol hlavou. Prisadla som si k Valdyrovi na kmeň stromu, na ktorom sedel už včera. Medzitým sa k nám prišuchtal aj starší troll. Vytiahla som z batohu svoju cestovnú šálku a nabrala si z čaju.
 "Ty si... Včera... Ten démon..." s pohľadom do zeme si popod nos mrmlal mladší z bratov. Zdalo sa, že nevie nájsť vhodné slová. Zdvihol pohľad na mňa. -"Ďakujem," precedil pomedzi zuby, nie veľmi nadšene.
 Chvíľu som na neho mlčky hľadela. "Sme jedna Horda." Nepotrebovala som, aby mi ďakoval. Bola pre mňa samozrejmosť, v akomkoľvek boji, chrániť životy spojencov, nie len ten svoj. A v boji proti démonom sme boli za jedno. Valdyr pokrútil hlavou, všimol si, že sa nám veľmi nechce hľadať spoločnú reč. 

Sme jedna Horda... 

Horda mala pre mňa takmer rovnakú hodnotu, ako môj domov. Poskytli nám útočisko, keď sa nám prašivá Aliancia obrátila chrbtom. Na také veci nezabúdam. Avšak, žiadny zo Sindo'rei nezabudol ani na vojny s trollmi. S Darkspear klanom sme síce nikdy otvorený konflikt nemali, no napätie bolo medzi nami aj tak. A trollovia nami tiež veľmi pohŕdali.

 Chvíľu sme mlčky všetci pili čaj. Bol prekvapivo dobrý, na to, že bol od trolla... Dojedli sme zvyšky kukurice a ja som si začala zbierať posledné veci, aby sme mohli vyraziť na cestu. Konečne preč od tých trollov. Valdyr sa však, z nejakého dôvodu, veľmi neponáhľal, dokonca sa zdalo, že sa niečoho zdráha a vyhýba sa môjmu pohľadu. Keď som už stala zbalená, s batohom na chrbte a uprela som naňho zrak, povzdychol si.
 "Môžem s tebou ešte hovoriť, medzi štyrmi očami?" Zhlboka som sa nadýchla, zovrela som pery a zagánila som naňho, no prikývla som. Dúfam, že nechce cestovať s nimi! Podišli sme trochu ďalej od trollov, ktorí si zjavne tiež vymenili pár slov, no tak, aby sme ich nepočuli. Valdyr na mňa, s miernymi obavami, pozrel. Uprene a upodozrievavo som mu hľadela priamo do očí.
 Odkašľal si. "Vieš, je to tu v týchto končinách dosť nebezpečné... Tak mi napadlo, že by sme ..."
 "NIE!" povedala som rázne, ani som ho nenechala dopovedať. "To nech ti ani nenapadne!"
 "Ešte ani nevieš, čo chcem povedať..."
 "Nechci odo mňa, aby som cestovala s hentými." mykla som hlavou smerom k trollom. Valdyr sa pozrel ich smerom, obaja na nás hľadeli.
 "Ale včera..."
 "NIE."
 "...boli dosť užitoční." Nenechal si skákať do reči.
 Gánila som naňho ešte viac než predtým. "Áno, jasné, okrem našich zadkov, potrebujeme dávať pozor ešte aj na ich zadky, však?!"
 "Aj oni budú dávať pozor na naše zadky," povedal mi sčasti seriózne, sčasti pobavene nad tým, ako to znie.
 "Uhm. Už vidím, ako mi ochotne - mne, Krvavej Elfke - pomáhajú," odvetila som sarkasticky. Valdyr si povzdychol, no tváril sa neoblomne.
 "Fajn, ty choď s nimi a ja si pôjdem po svojom, tak ako pred tým."
 "Nie, sama určite nepôjdeš, je to tu nebezpečné." Trval na svojom Valdyr.
 "Nie sú takí zlí." dodal.
 "Možno sa časom aj spriatelíte, zdá sa, že by ste si mohli rozumieť."
 Zovrela som pery tak, že z nich ostala len tenučká čiarka. Vystrela som sa, zhlboka sa nadýchla a rozzúrene a pohoršene naňho zazerala. Toto sa mi snáď sníva... Cítila som, ako mi začína trhať obočím. Pokrútila som hlavou. Valdyr videl, že ma zrejme tak ľahko nepresvedčí.
 "Pozri, bohvie ako by to dopadlo, keby sme včera na tú svorku natrafili sami. Bojovali dobre. Skúsme to s nimi aspoň na pár dní, ak to nebude fungovať, oddelíme sa od nich."
 Absolútne mi to nebolo po chuti. Ja mám cestovať s trollmi... "Nepotrebujem počúvať ich hlúpe poznámky," zasyčala som.
 Valdyr si opäť povzdychol. "Daj im šancu. Sama si mi povedala, že si sa vybrala na cesty kvôli tomu, aby si si utvorila vlastný obraz o svete a iných rasách, nie len na základe príbehov, ktoré ti niekto porozprával. Toto je šanca spoznať trollov z trocha iného uhla." Mlčky a neveriacky som na neho gánila. Uškrnul sa. "Veď ani ja som ti zo začiatku nevoňal," dodal so smiechom. "A pozri na nás teraz."
 V tom mal pravdu... Aj v tom, že som si chcela utvoriť obraz o svete sama. Ale trollovia? Pozrela som ich smerom, obaja na nás hľadeli a čakali.
 "Chceš mi povedať, že oni s tým akože súhlasia!?"
 "No, tiež z teba nie sú veľmi nadšení. A Fin sa ma niekoľkokrát nechápavo pýtal prečo sa, preboha, priatelím s elfkou." Na sekundu mu evidentne ušli myšlienky a odmlčal sa. Skrížila som si ruky na prsiach a opäť som naňho zazrela.
 "Ale presvedčil som ich. A aj ty budeš mať šancu ich presvedčiť, že ich predsudky voči Elfom sú prehnané."
 "Fin?! Aké familiárne oslovenie..." utrúsila som. "Fajn! Ale jedna sprostá poznámka na adresu Elfov a odchádzam! Nepotrebujem sa handrkovať ešte aj s trollmi."
 Valdyr sa víťazoslávne vystrel a uškrnul sa na mňa od ucha k uchu. Znechutene som prevrátila očami a povzdychla si.
 "Budú sa ti páčiť, uvidíš," povedal nadšene a dal mi priateľský buchnát do ramena. Konečne sa naučil odhadnúť silu a už ma aspoň nezrážal z nôh. Vrátili sme sa k nim.
 "Tak priatelia, môžeme vyraziť." Stále tam sedeli pri ohni. Oni, ani Valdyr ešte nemali pozbierané všetky svoje veci, tak som si zložila batoh a sadla som si na kmeň stromu, kde predtým sedel Valdyr. Mlčky si zbierali svoje veci a ja som ich zamyslene pozorovala. Onedlho sme boli všetci pripravení vyraziť na cestu. Ach jaj, čoho som sa to dožila...

(Sanchi / korekcia textov - Lorac)